BRATISLAVA (SZĽH) – Jar 1918. Svet zmietali dôsledky prvej svetovej vojny, trvajúcej takmer štyri roky. Čo bolo horšie, k nezmyselným zákopovým bitkám sa pridružil neznámy vírus, ktorý v tom čase „kosil“ ľudské životy viac ako ktorýkoľvek guľomet z jednej či druhej strany vojenskej barikády. Španielska chrípka. Odkiaľ sa vzala a ako ochromila hokejové dianie? Čítajte. Možno v našom príbehu objavíte viac podobností so súčasnou pandémiou koronavírusu, než si myslíte.
Rok 1918 priniesol haldy zla. Na jar spustili Nemci razantnú ofenzívu na francúzsko-belgickom pohraničí, pričom verili, že prekvapivým ťahom zmenia chod prvej svetovej vojny. Neúspešne. Vojská boli vyčerpané, situácia katastrofálna. V čase nemeckého útoku žila hokejová komunita v Spojených štátoch premiérovými bojmi o Stanleyho pohár v rámci novovzniknutej NHL. Víťazmi sa stali hokejisti Toronta Arenas. V Európe hokej kvitol pomalšie. Kým v Kanade pred koncom vojny hrali profesionálne, na starom kontinente skôr amatérsky. Vznikali prvé hokejové organizácie, kluby, združenia. Aktívne postupovali najmä Švajčiari. V roku 1916 spustili svoju National League A, pričom jej skratku NLA používajú dodnes. Ale keďže Európu zmietali vojenské machinácie, možnosti na rozvoj hokeja boli, pochopiteľne, obmedzené.
Mnohí nemali poňatie, že na svet sa valí okrem dennodenných vojenských peripetií či iných problémov aj neviditeľný vírus. Smrť bola v tých časoch, bohužiaľ, automatickou záležitosťou, obyčajom, zvyklosťou. Nebola niečím výnimočným. Preto málokto venoval pozornosť počiatkom potenciálne šíriacej sa choroby. Avšak iba do času, keď sa príznaky respiračných ochorení nezačali stupňovať. Bohužiaľ, do ťažko zastaviteľnej či kontrolovateľnej miery. Kde sa španielska chrípka vzala?
Kanál National Geographic prišiel v roku 2014 so zistením, že vtedajšie ochorenie, spôsobené vírusom H1N1, pravdepodobne vzniklo v Číne. Prenášali ho zrejme čínski sedliaci, ktorí v rokoch 1917 a 1918 migrovali za prácou do Kanady, plaviaci sa oceánom, natlačení v zapečatených kontajneroch. Zo severoamerického kontinentu boli vysielaní na Západný front, kde vykladali vlaky, kopali koľajnice, reparovali cesty i pokazené tanky. Historické záznamy dokazujú, že Kanada a Spojené štáty americké mobilizovali v Európe až 90-tisíc zástupcov takýchto pomocných síl. Už pred odchodom prvej várky na európsky front bolo údajne chorých asi 3000 robotníkov, pričom vykazovali akútne respiračné príznaky. Lekári ich však nebrali príliš vážne. Boli presvedčení, že „sú nakazení akurát tak čínskou lenivosťou“ – ako píše špecializovaný portál livescience.com. Na front napokon všetci chorí odcestovali, čím poskytli vírusu úrodnú pôdu na šírenie. Do európskych domácností sa španielska chrípka zasa mohla rozšíriť prostredníctvom vojakov, vracajúcich sa z frontov do rôznych európskych kútov. Vedci dnes konštatujú, že prvá svetová vojna výrazne pomohla šíriť neviditeľného nepriateľa. Aj preto, že vojaci v zákopoch žili často v neľudských podmienkach, navyše z nezmyselných bitiek boli vyčerpaní, tým pádom slabo imúnni, a teda vysoko náchylní ochorieť.
A prečo španielska chrípka? Pretože Španielsko bolo podľa oficiálnych záznamov jedna z prvých krajín, v ktorej sa vírus objavil. Historici sa však domnievajú, že Španielsko nemuselo byť prvé. Doplatilo len na to, že bolo vojensky neutrálne. Epidémia mohla byť rozšírená oveľa skôr v hociktorej z iných európskych krajín. Záznamy o nej však nejestvovali z dôvodu vojenskej spravodajskej cenzúry. Chybu asi urobili španielske noviny, ktoré informovali britskú agentúru Reuters o rozmachu neznámeho vírusu v Madride. Chytrí Briti na základe zverejnených informácií prví použili termín španielska chrípka a ten sa rýchlo rozmohol. Ostrovania tvrdili, že jarné klimatické podmienky v Španielsku – suché a veterné počasie – prajú prežitiu a šíreniu mikróbom vírusu. No a keďže na Ostrovoch je vlhko, so španielskou chrípkou si tam poradia! Žiaľ... Neporadili.
Vtedajšia pandémia podľa odhadov infikovala zhruba pol miliardy ľudí, ktorí v roku 1918 predstavovali tretinu celosvetovej populácie. Vírusu údajne podľahlo až 50 miliónov ľudí.
Príznakmi toho krutého ochorenia boli: bolesť hlavy, únava, sucho v krku a ústach, kašľanie, strata chute do jedla, žalúdočné ťažkosti, nepríjemné potenie, vysoké 40-stupňové horúčky, náznaky respiračných ochorení vedúcich často k zápalu pľúc a bohužiaľ, až k smrti. Lekárov a zdravotníkov bolo málo. Tí, ktorí zostali, boli vyčerpaní vojnou. Napriek tomu vyzývali ľudí k dodržiavaniu nasledovných odporúčaní: častému umývaniu rúk, vyhýbaniu sa vzájomnému kontaktu, združovaniu sa vo veľkých skupinách a k zakrývaniu tváre, teda – dnešným jazykom povedané – k noseniu rúšok. Príznačné, nemyslíte?
Vírusom trpel aj hokej. Rovnako ako trpí dnes. NHL sa na jeseň roku 1918 pripravovala na svoju druhú sezónu. Na októbrový míting pred jej začiatkom však prišli iba traja kluboví zástupcovia. Z Montrealu Canadiens, Toronta Arenas a Ottawy Senators. Hoci v rovnakom mesiaci zomrel hviezdny hráč Senators Hamby Shore na španielsku chrípku, liga sa 21. decembra začala. Mala dve fázy. V prvej odohrali kluby medzi sebou desať zápasov. V druhej mali rovnaký počet, ibaže po siedmich súbojoch predstavitelia Toronta Arenas, šampióna 1917, oznámili, že končia. Šéf súťaže Frank Calder (áno, ten Calder, po ktorom je pomenovaná trofej pre víťaza AHL aj trofej pre najlepšieho nováčika v sezóne) presvedčil majiteľov, aby odohrali ešte jeden zápas, nech majú všetky tri tímy rovnaký počet. Úspešne. Po 18 dueloch celkovo si to o finálovú miestenku do bojov o Stanleyho pohára rozdali Ottawa a Montreal. Postúpili Canadiens. Vo finále ich čakali víťazi Hokejovej asociácie pacifického pobrežia (PCHA) Seattle Metropolitans.
Po piatich dueloch bol stav série vyrovnaný 2:2 na zápasy. Pretože štvrtý duel v poradí nepriniesol víťaza ani po dvojnásobnom predĺžení. Skončil sa bezgólovou remízou, takže bod do série nepripísali nikomu. V piatom dueli zvíťazil Montreal 4:3 po predĺžení, a hoci vyrovnal stav série, netešil sa. Stratil obrancu Joa Halla, ktorý skolaboval na začiatku zápasu. Pred rozhodujúcim šiestym duelom vykazovali viacerí hráči na oboch stranách príznaky chrípky. Hall bol hospitalizovaný, mal 40-stupňové horúčky. Diagnostikovali mu španielsku chrípku. Do hry nemohlo zasiahnuť napokon viac hráčov Montrealu. Päť a pol hodiny pred začiatkom šiesteho súboja zápas zrušili. Chorobu dostal aj generálny manažér Canadiens George Kennedy. Keďže jeho mužstvo nebolo schopné nastúpiť na rozhodujúci súboj, navrhol, aby Stanleyho pohár udelili Seattlu. Pete Mulddon, manažér a tréner Metropolitans, rázne odmietol. O štyri dni neskôr dostal Joe Hall zápal pľúc a zomrel. Manažér Kennedy sa z choroby pozviechal, mal však natoľko oslabený imunitný systém, že o niekoľko rokov skonal tiež. Stanleyho pohár v sezóne 1918/19 neudelili nikomu. Prvý a jediný raz napriek tomu, že play-off sa začalo hrať. Severoamerický kontinent zasiahla vtedy druhá fáza španielskej chrípky. Neviditeľného nepriateľa, ktorý sa v mnohom podobá na dnešného.
Ak chceme zabrániť scenáru z minulosti, buďme trpezliví, no najmä zodpovední voči sebe i ostatným. Aby sme čoskoro mohli opäť absorbovať hokejové emócie, ktoré milujeme.
