Pamätný duel s Pardubicami, po ktorom sa 23. marca 1979 oslavoval titul, s pukom Milan Kužela, vzadu Ľubo Roháčik, foto Ján Súkup
BRATISLAVA (SZĽH) - V stredu 27. apríla oslávuje 70 rokov majster sveta z roku 1972 a člen Siene slávy slovenského hokeja Milan Kužela. Dlhé roky patril vo farbách Slovana Bratislava k popredným obrancom nielen v rámci bývalého Česko-Slovenska, ale aj na medzinárodnom fóre.
Majster sveta 1972 o sedem rokov aj majstrom Československa, foto Ján Súkup
Milan Kužela patril počas celých 16 sezón k oporám zadných radov tímu Slovana Bratislava vo federálnej lige. Odohral v nej 532 zápasov, v ktorých strelil 62 gólov. V sezóne 1978/79 priviedol družstvo Slovana ako kapitán k historickému titulu majstra ČSSR. Takmer počas celej kariéry bol verný Slovanu, len jednu sezónu odohral v HK Bučina Zvolen.
Po odchode z vrcholového hokeja sa stal na jednu sezónu hrajúcim trénerom v Nových Zámkoch, v rovnakej úlohe pôsobil aj v Piešťanoch a v nemeckom Burgau. Trénoval dorast Slovana i Danubie Bratislava, trénersky pôsobil aj vo Švajčiarsku a Taliansku.
V dueli s Tre kronor, foto Ján Súkup
V čs. reprezentácii odohral Milan Kužela 86 zápasov, v ktorých strelil 5 gólov. Štyrikrát štartoval na majstrovstvách sveta a vždy sa tešil zo zisku medaily - v Prahe 1972 sa tešil zo zlata, v Helsinkách 1974 a v Moskve 1979 zo striebra a v Moskve 1973 z bronzu. V roku 2004 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.
Milan Kužela v Sieni Slávy slovenského hokeja, foto Ján Súkup
Oskar za klubovú vernosť
Na ľade by vypľul v zápase aj dušu. Spoľahlivý, obetavý, stopercentný obranca. Majster sveta z roku 1972 a člen Siene slávy slovenského hokeja Milan Kužela (narodený 27. apríla 1946 v Bratislave) od šiestich rokov vyrastal na bratislavskom zimnom štadióne, v susedstve ftubalového, cyklistického a tenisového. Nakoniec sa cez sito štyroch športov Milanovi Kuželovi presýpali dva – futbal a a hokej. „Dlho, predlho som sa rozhodoval práve medzi futbalom a hokejom, ale zvíťazil hokej. Keď sa na to obzriem spätne, tak by som to určite nemenil. Veď ma hokej vlastne vychoval. A som šťastný, že som hokejistom bol,“ zosumarizoval Milan Kužela. Šikovnosť chlapca nemohla ujsť pozornému oku Michala Polóniho, na ktorého nedá dopustiť. V hierarchii mužov, ktorí ho najviac ovplyvnili, radí Miška báčiho najvyššie. „Dal mi najviac do života a nielen mne. Nebyť jeho, nikdy by z Bratislavy nebolo toľko reprezentantov. Pre mnohých trénerov odinakiaľ, hoci sme sa aj slušne správali, sme boli bratislavskí ‚štricáci‘.“
Aj Kuželov talent sa mohol naplno prejaviť. V prvej polovici 60. rokov prišiel ako ucháň medzi velikánov vtedajšieho „korunného princa“ ligy Jendeka, Gregora, Staršieho, Golonku, Černického, Faka a so skvelou a dravou generáciou okolo Vlada Dzurillu či Václava Nedomanského. Začínal ako útočník a to, že sa z neho stal skvelý obranca, má na svedomí náhoda a zhoda okolností. Ako juniori bol s reprezentáciou na turnaji vo Švajčiarsku. Zo Slovana celý útok, Lano, Mrukvia a Kužela. „Zranil sa nám jeden obranca a tréner Seifried, jeden z najlepších trénerov, akých som zažil, sa spýtal, kto chce hrať obrancu. Prihlásil som sa a hral som vo dvojici s Frantom Panchártkom. Keď sme sa z turnaja vrátili, odporučil Slovanu, aby ma dali na post obrancu a tam som aj zakotvil.“
Ako dobre spravili, ukázala aj sezóna 1978/79. Celé generácie hráčov Slovana nikdy nezažili pocit tešiť sa z titulu majstra republiky, Milan Kužela doviedol k tejto pocte mužstvo ako kapitán. To už bol slávny, majster sveta, no mal za sebou aj nemálo pádov a znovuzrodení. „Ťažko povedať, v ktorom období mal Slovan najväčšie mužstvo. Poznal som to od malička, veď som bol na štadióne viac ako v škole. Na začiatku 60. rokov, to som ešte v tíme nebol, mal Slovan veľmi dobré mužstvo, ale rozdelené na partičky a to nikdy nie je dobré.“
Emigrácia kamaráta a spoluhráča Rudolfa Tajcnára vŕtala neraz v hlave aj Milanovi Kuželovi „ V sedemdesiatom štvrtom utiekli Farda a Nedomanský a Vlado Malec citoval v Športe nejakého kanadského kouča, že by hneď zobral aj mňa, Kochtu a Bublu, vlastne celú päťku. Nemal to napísať, aj keď ma to na druhej strane tešilo. Uškodilo mi to. Potom sme šli na zápas do Nemecka a nás s Bublom vrátili z hraníc. Mohli nám to aspoň povedať ešte v Prahe, že necestujeme. Odvtedy sa to so mnou ťahalo. Nikto sa za mňa nechcel zaručiť.“
Určite nikdy nedá dopustiť na najlepšieho kamaráta Milana Lana. „Ťažko sa hľadá taký ako ´Lanovka´, je to skutočný kamarát na život a smrť. Medzi mužmi som bol ucháň, snáď druhú sezónu. Vtedy sa nedarilo našej veľkej hviezde Jožovi Golonkovi. Tak nás Milanom Lanom ´šupli´ práve do ´Žiletkom´ a nastúpili sme na zápas s Litvínov. Rozdrvili sme ho 15:0 a náš útok dal deväť gólov! Jožo vtedy strelil päť gólov, ja tri a Milan jeden,“ ešte aj po toľkých rokoch s hrdosťou v hlase spomína belasá legenda.
Prirodzene v jeho pamäti hlboko vrytý svetový šampionát v Prahe. Na ňom nastupoval Milan Kužela ako obranca, lenže posledný zápas proti zbornej nastúpil v útoku s Nedomanským a Kochtom. „Bránili sme trojicu Charlamov – Petrov – Michajlov. Mojou úlohou bolo likvidovať zárodky ich útočných snáh. Vidite, už vtedy existovali rozbíjači,“ usmieva sa majster sveta z roku 1972, ktorého v roku 2004 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.
Čerství sedemdesiatnici Milanovia - Kužela ( 11) a Mrukvia (12), foto Ján Súkup
