Sieň slávy

História slovenského hokeja

Kanaďania sa právom hrdia, že dali svetu jednu z najúžasnejších hier – ľadový hokej. V zámorí sa hral už v 19. storočí, ale postupne prenikal aj do Európy. Prvé majstrovstvá Európy sa konali v roku 1910. V tom čase však ešte kanadský (ľadový) hokej súperil s bandy hokejom a definitívne si razil cestu až po olympijských hrách v roku 1924 v Chamonix. Aj na Slovensku dlho vládol bandy hokej a kanadský hokej spopularizovali až ME vo Vysokých Tatrách v roku 1925. Dôležitým medzníkom bol rok 1929, keď sa v Starom Smokovci konal I. ročník Tatranského pohára (druhého najstaršieho turnaja v Európe – po „Spengler Cup-e“). 
 
Prvé slovenské kluby boli členmi Československého svazu kanadského hockeye, ktorý reagoval na rozvoj hokeja vytváraním žup. Slovenská župa Československého svazu kanadského hockeya vznikla 29.12.1929. Jej zakladajúcimi členmi sa stali Ski klub Bratislava, ŠK Slávia Banská Bystrica, ŠK Vysoké Tatry, ČsŠK Košice a ŠK Žilina. Predsedom sa stal Ing. Vilém Ždímal z Bratislavy. Župa však existovala krátko. Po nezhodách na druhých majstrovstvách Slovenska v Žiline sa funkcionári Ski klubu Bratislava vzdali funkcií, čo prakticky znamenalo ukončenie sľubne sa rozvíjajúcej činnosti. Začiatkom roka 1932 vznikla postupne Východoslovenská, Západoslovenská a Stredoslovenská župa. Tieto župy hneď pristúpili k organizovaniu svojich župných súťaží, ktorých víťazi hrali o titul Slovenska. 
 
Prvá organizovaná súťaž odštartovala už v roku 1930 – majstrovstvá Slovenska – a v roku 1936 sa prvé mužstvo zo Slovenska prebojovalo do celoštátnej československej hokejovej ligy. Bol to klub HC Tatry. O rok neskôr sa druhým účastníkom stal vysokoškolský klub VŠ Bratislava Slovenskí hráči sa spočiatku iba zriedkavo dostávali do reprezentácie, tobôž na vrcholné svetové podujatia. Prvým Slovákom, ktorý sa dostal do československej reprezentácie bol Košičan Ladislav Troják, ktorý štartoval v roku 1937 na MS v Londýne. V roku 1934 došiel hrať do Prahy – do vtedy jedného z najlepších mužstiev v Československu, LTC Praha. A práve to mu otvorilo dvere do reprezentácie. V mužstve Československa nechýbal ani na ZOH v roku 1936 v Garmisch – Partenkirchene, kde reprezentačný výber ČSR skončil na 4. mieste. Nad Európou sa však už vtedy vznášali mraky fašizmu a blížiacej sa 2. svetovej vojny. Po rozbití Československa vznikol v roku 1938 Slovenský hokejový sväz a s ním prišla aj prvá samostatná slovenská reprezentácia. V období rokov 1940-43 zohrala 10 medzištátnych zápasov s bilanciou: 3 víťazstvá, 2 remízy a 5 prehier. V krajine pod Vysokými Tatrami sa hokeju darilo najmä všade tam, kde na to boli vhodné prírodné podmienky. Takým bolo napríklad mesto Banská Bystrica, ktorá mala najväčší počet reprezentantov. 

Po 2. svetovej vojne sa Slovenský zväz stal opäť súčasťou Československého svazu a v prvom ročníku obnovenej celoštátnej súťaže hrali tri mužstvá zo Slovenska – ŠK Bratislava, ŠK Banská Bystrica a HC Vysoké Tatry. Prvé povojnové majstrovstvá sveta sa hrali v roku 1947 v Prahe a v mužstve Československa hral zase Ladislav Troják, ktorý však v novembri 1948 zahynul pri leteckej katastrofe nad kanálom La Manche spolu s ďalšími piatimi reprezentantmi. V Prahe to boli jeho piate majstrovstvá. Mužstvo trénoval Kanaďan slovenského pôvodu – Matej Buckna. V prvom desaťročí po 2. svetovej vojne sa v celoštátnej súťaži postupne objavilo viacero slovenských mužstiev: VŠ Bratislava, ŠK Banská Bystrica, Žilina, na 5 sezón popradský klub s rôznymi názvami, no stále miesto si vybojoval iba Slovan Bratislava, kde sa pomaly začali sústreďovať najlepší slovenskí hokejisti aj z vidieka. Najmä jeho zásluhou sa v 50-tych rokoch zvyšoval aj podiel Slovákov na reprezentácii Československa. Po Ladislavovi Trojákovi sa pocta reprezentovať Československo ušla až po dlhých 18 rokoch ďalšiemu Slovákovi Jánovi Jendekovi – na MS 1955 v Nemecku. Vtedy sa razilo heslo, že liga je základ reprezentácie a v nej malo Slovensko plných 11 rokov jediného zástupcu – Slovan Bratislava. Presne od roku 1955 do roku 1966. 

Po prvý raz hostila Bratislava svetový hokejový výkvet v roku 1959. Hrala sa tu jedna zo skupín svetového šampionátu. Veľkej pozornosti sa vtedy, okrem československej reprezentácie, tešili Kanaďania. Krajinu kolísky ľadového hokeja reprezentovalo mužstvo Belleville McFarlands. Z bratislavskej skupiny postúpili do finálovej skupiny v Prahe práve reprezentanti Československa a Kanady. Šampionát mal výrazný podiel na ďalšej popu larizácii a rozvoji hokeja na Slovensku. V 60-tych rokoch vyrástol Slovan Bratislava na jedno z najlepších mužstiev v československej lige. V mužstve sa postupne presadili výrazné hokejové osobnosti – Dzurilla, Starší, Gregor, Čapla, Golonka, Fako, Černický a mladý Nedomanský. V tomto desaťročí bol Slovan Bratislava až 7x korunným princom ligy a viackrát mu majstrovský titul ušiel len o vlások. Bola to silná generácia, ktorá sa výrazne zapísala do histórie slovenského i českého hokeja.
 
V sezóne 1963/64 vznikli Česká a Slovenská národná liga a o postup sa bojovalo v kvalifikácii. Hneď v jej prvom ročníku postúpil do najvyššej súťaže práve víťaz Slovenskej národnej ligy – Dukla Košice, ktorá sa neskôr premenovala na VSŽ Košice. Po rokoch sa tak do 1. ligy dostalo druhé mužstvo zo Slovenska. Zásluhu na to mal aj jeden z najlepších brankárov v histórii československého hokeja Jiří Holeček, ktorý v Košiciach prežil 10 sezón. Košice sa tak stali druhou baštou slovenského hokeja, kam prúdili talenty z klubov nižších súťaží, ale rástli tam aj vlastní odchovanci.

V roku 1962 vznikol trochu zložitou cestou na Slovensku aj ďalší armádny klub - Dukla Trenčín, ktorý sa po niekoľkých rokoch stal jedným z najlepších tímov Slovenskej národnej hokejovej ligy (postup z kvalifikácie do najvyššej súťaže mu vyšiel až na štvrtý pokus v sezóne 1976/77. Kvalita československej reprezentácie sa v 60-tych rokoch výrazne zvýšila aj zásluhou slovenských hokejistov. V tradičných derby zápasoch so Sovietskym zväzom prišli prvé víťazstvá, neraz chýbal ku zlatu krôčik. Predovšetkým v závere pôsobenia tejto veľkej generácie a po nástupe novej, na ZOH v Grenobli, v roku 1968 a o rok neskôr na MS v Štokholme – pár mesiacov po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy – mali zápasy proti „zbornej komande“ nesmierny ohlas a v Československu boli príležitosťou na otvorené protesty proti okupácii.

To, čo sa nepodarilo reprezentácii v 60. rokoch prišlo hneď v nasledujúcom desaťročí, najúspešnejšom v histórii československého hokeja s výrazným prispením slovenských hokejistov. Poslední mohykáni predchádzajúcej generácie, pri ktorej vyrástla ďalšia, sa v roku 1971 postarali vo Švajčiarsku o ďalší titul majstrov Európy. Zo Slovákov boli pri ňom brankár Sakáč, obranca Tajcnár, ale aj hokejisti českej národnosti hrajúci v slovenských kluboch – Holeček, Nedomanský a Brunclík. Vrchol prišiel o rok neskôr v Prahe, kde Československo vybojovalo tretí titul majstrov sveta. V zostave trénerov Kostku a Pitnera figurovali aj mená: Dzurilla, Kužela, Tajcnár, Haas, Holeček s Nedomanským a aj Sakáč (tretí nehrajúci brankár).

Skvelé desaťročie pokračovalo i počas pôsobenia reprezentačnej trénerskej dvojice Karel Gut a Ján Starší, ktorá mužstvo doviedla k zlatým medailám v rokoch 1976 a 1977. Pri zisku titulu v roku 1976 boli zo slovenských hráčov: Vladimír Dzurilla, bratia Marián a Peter Šťastní a o rok neskôr aj košický Vincent Lukáč i tretí nehrajúci brankár Marcel Sakáč. V súvislosti s postom brankára je potrebné pripomenúť si meno Vladimír Dzurilla. Bol to jeden z najlepších brankárov sveta svojej doby, ak nie celej histórie hokeja. Štartoval 10 x na majstrovstvách sveta, 3 x na ZOH a nikdy sa nevrátil bez medaily! Najcennejšiu – zlatú – získal 3 razy! Prvýkrát štartoval na MS v roku 1963 a naposledy v roku 1977 - pri piatom titule majstrov sveta pre Československo. Nezabudnuteľné sú však jeho výkony na 1 ročníku Kanadského pohára v roku 1976. V základnej skupine s Kanadou nedostal ani gól a Československo vyhralo 1:0. Vo finále opäť proti Kanade – sa znovu zaskvel, stal sa miláčikom kanadského publika a aj prísna i kritická kanadská tlač mu vzdala hold. Prvý historický titul majstra Československa vybojoval pre Slovensko v najvyššej súťaži Slovan Bratislava v sezóne 1978/79. Lídrami mužstva boli súrodenci Marián, Peter a Anton Šťastní. Tréner Ladislav Horský a jeho zverenci dotiahli do konca dlhoročné úsilie známych i menej známych predchodcov nie len z Bratislavy, ale zo všetkých kútov Slovenska, ktorí sa od práce z mládežou cez mužstvá nižších súťaží pričinili o kvalitatívny rast slovenského hokeja.
 
Posledný titul majstrov sveta v spoločnej histórii českého a slovenského hokeja videla v roku 1985 Praha. Kapitánom mužstva bol Dárius Rusnák a spolu s ním sa o zlaté medaily zo slovenských hokejistov pričinili Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. V prvej polovici 80. rokov patrila útočná formácia Lukáč – Rusnák – Liba k najlepším v Európe.
 
V druhej polovici 80. rokov dominoval v slovenskom hokeji klub z východu Slovenska – VSŽ Košice, ktorý hral poprednú úlohu aj v rámci celého Československa. Košice sa stali 2 krát majstrami Československa – v sezónach 1985/86 a 1987/88. V tomto období vyrástlo v Košiciach nemálo hráčov, ktorí sa stali výraznými hokejovými osobnosťami. S dvoma titulmi sú Košice najúspešnejším slovenským mužstvom v 50-ročnej histórii najvyššej československej súťaže. V jej predposlednom ročníku si siahli na zlaté medaily aj hokejisti armádneho klubu Dukly Trenčín, kde dlhoročná systematická práca s vyhľadávaním a výchovou talentov priniesla svoje zaslúžené ovocie. Cez Trenčín sa do reprezentácie i do zahraničných klubov dostali: Haščák, Švehla, Cíger, Petrovický, Pálffy, Šatan. V samo-statnej slovenskej reprezentácii boli hráči Trenčína i Košíc piliermi zostavy. Oba kluby – Košice i Trenčín – pokračovali v úspešnej hokejovej ceste aj v prvých ročníkoch samostatnej slovenskej súťaže.

Z celkového počtu 408 reprezentantov od roku 1945 bolo zo slovenských mužstiev v reprezentačných výberoch Československa iba 66 hráčov. Posledným vystúpením spoločnej československej reprezentácie boli majstrovstvá sveta v roku 1992, ktoré po druhý raz v histórii videla Bratislava a Praha. Rozlúčka štátu i spoločnej hokejovej reprezentácie mala bronzový lesk. Po nej český hokej stúpal samostatne až k najvyšším métam, slovenský začal novodobú samostatnú históriu (na základe rozhodnutia IIHF) úplne z najnižšieho schodíka svetovej hierarchie (z C – kategórie MS), ale hneď dal o sebe vedieť. Vďaka šikovnej diplomacii sa hokejisti Slovenska mohli v roku 1993 zúčastniť na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde a vyhrali ju. Otvorila sa im tak cesta na ZOH 1994 do Lillehameru.

Výkony slovenského mužstva na bielej olympiáde v Nórsku prekvapili mnohých svetových odborníkov. Mužstvo vedené kapitánom Petrom Šťastným (jediným Slovákom, ktorý s hokejom začínal na Slovensku a dostal sa do Siene slávy NHL), vyhralo silnú skupinu v spoločnosti Kanady, Švédska i USA a nešťastne prehralo až v predĺžení vo štvrťfinále s Ruskom 2:3. Celkové 6. miesto bolo však vynikajúce. V hierarchii svetových šampionátov sa Slovensko muselo medzi svetovú elitu prehrýzť od C – kategórie. V roku 1994 ju videli Spišská Nová Ves a Poprad s dvoma víťaznými gólmi Ota Haščáka v rozhodujúcom zápase s Bieloruskom. V ceste do vyššej skupiny zverencom trénerov Júliusa Šuplera a Františka Hossu už nič nestálo. O rok neskôr sa turnaj B – kategórie MS hral v Bratislave. Po víťazstve tejto kategórie nás čakali boje s najlepšími tímami A kategórie.

Na majstrovstvách sveta 1996 vo Viedni trvalo Slovensku 23 minút a 45 sekúnd, kým strelilo svoj premiérový gól v A kategórii, teda medzi tými najlepšími. V zápase s Kanadou ho vsietil Ľubomír Sekeráš. Vstup Slovákov medzi svetovú elitu sa skončil remízou 3:3. A hoci v ďalšom priebehu šampionátu sa muselo Slovensko v A kategórii zachraňovať, príslušnosť k špičke si zachovalo, aby v ďalších rokoch postupovalo krôčik po krôčiku vyššie. Pozvánka na 1. ročník Svetového pohára v Kanade zvýšila prestíž slovenského hokeja. Najmä však výkon proti Kanade v Ottawe, nabitej všetkými hviezdami, počnúc Gretzkym. Bol to najlepší zápas Slovenska na turnaji, veď Kanada sa o tesné víťazstvo 3:2 sa musela báť až do konca zápasu. Je možno symbolické, že prvú medailu pre Slovensko na najvýznamnejšom svetovom turnaji vybojovala na začiatku roka 1999, v ktorého závere oslavoval slovenský hokej 70. výročie, práve nastupujúca generácia.

V kolíske hokeja – na MS 20-ročných hráčov v Kanade – obsadili juniori SR „20“ pod vedením Jána Filca 3. miesto a domov priviezli historické – bronzové - medaily. V tom istom roku vybojovali na MS v Nemecku bronzové medaily aj juniorskí reprezentanti Slovenska do 18 rokov. Tieto úspechy juniorov naznačili, že slovenský hokej má vo svetovej hierarchii budúcnosť. Už na MS v roku 2000, v ruskom Petrohrade, to potvrdila seniorská hokejová reprezentácia Slovenska, keď pod taktovkou trénera Jána Filca vybojovala strieborné medaily. Reprezentanti na čele s kapitánom mužstva Miroslavom Šatanom sa vrátili domov s titulom „vicemajstri sveta“. 
 
Hokejová reprezentácia Slovenska začiatkom roka 2002 zakopla na Zimne olympiáde v Salt Lake City, kde jej účinkovanie a 13. miesto charakterizoval jej lodivod Ján Filc slovom „fiasko“ . No zakrátko – už na najbližšom svetovom šampionáte vo Švédsku – zažiaril slovenský hokej najcennejším kovom. Reprezentačný výber Slovenska pod vedením Jána Filca a kapitána Miroslava Šatana vybojoval pre krajinu pod Tatrami zlatú medailu a titul Majster sveta 2002! Medailový zásah vyšiel Slovákom aj rok neskôr opäť na severe Európy – vo Fínsku. Finálové ambície šatanovcov pod taktovkou nového kormidelníka Františka Hossu zastavili v semifinále Švédi, ale úspešný duel nad Českom v boji o bronz, prvý víťazný na vrcholnom podujatí, oslávila športová verejnosť takmer ako zlatý triumf. 
 
Nemalé ambície sprevádzali štart A reprezentácie SR na MS 2004 v Česku. V jedinečnej atmosfére Paláca kultúry a športu v Ostrave, ktorú vytvorili tisícky fanúšikov z celého Slovenska, rozohrali Hossovci skvele šampionát. Za posledných päť rokov sa po štvrtý raz prebojovali do priameho boja o medaily, ale v rozhodujúcich dueloch v novej Sazka Arene v Prahe proti severoamerickým súperom sa slovenský ,,gólostroj“ zasekol. Štvrté miesto však znamenalo slovenské absolutórium vo svetovej elite. Nič na tom nezmenil ani september 2004, konkrétne tri neúspešné zápasy v rámci 2. ročníka Svetového pohára. Pritom dve remízy tesne pred štartom SP – proti Rusku a Kanade – boli síce sľubné, ale napokon sa ukázalo, že naši tentoraz ,,nenabili dostatočne hokejové batérie“. 
 
Už teraz sa môžu slovenskí hokejisti tešiť na vynikajúci atmosféru ďalších MS, nastúpia na ľad v susednej Viedni, teda takmer ako doma. A už onedlho sa rozhodne, či naša kandidatúra na organizovanie MS 2011 bude úspešná.
 
 
Slováci v Sieni slávy NHL
1. Stan Mikita
2. Peter Šťastný
3. George Gross - novinár

Slovenskí hokejisti v Sieni slávy IIHF
1. Vladimír Dzurilla
2. Jozef Golonka
3. Ján Starší
Postavy a osobnosti


"Písali úvodné kapitoly slovenského hokeja..."

S úctou spomíname na mená priekopníkov slovenského hokeja, ktorí mu dali nasmerovanie i krídla a ich veľkosť sa nikdy nebude dať merať iba víťazstvami, gólmi, bodmi alebo ziskom medailí.

MILAN BONČO
Populárny bratislavský hráč Ski klubu i 1. ČsŠK. Začiatkom 40. rokov pôsobil ako zástupca náčelníka a potom dva roky ako náčelník Slovenského hokejového zväzu.

FRANTIŠEK JAVUREK
Začínal v Liptovskom Mikuláši, svoj talent naplno rozvinul v Banskej Bystrici a VŠ Bratislava. Presadil sa aj v slovenskej reprezentácii. Stal sa úspešným trénerom.

FERDINAND MAREK
Bol "hnacím motorom" rozvoja kanadského hokeja: pričinil sa o vznik hokejového odboru v Ski klube, o založenie Slovenskej župy Čs. zväzu kanadského hokeja v roku 1929, o organizovanie tatranských turnajov.

ANTONÍN MÁŠA - BALÍK
Hráč i organizátor prvých zápasov 1. ČsŠK v bandy hokeji, ale tiež Ski klubu v kanadskom hokeji. Nezabudnuteľný propagátor hokeja, funkcionár i rozhodca.

VOJTECH OKOLIČÁNY
Hráč Liptovského Mikuláša a VŠ Bratislava. Vynikajúci organizátor hokejového života, prvý náčelník Slovenského hokejového zväzu, iniciátor výstavby umelej plochy v Bratislave a Žiline. Špičkový medzinárodný rozhodca, účastník MS a ZOH, v 70-tych rokoch predseda komisie rozhodcov ČSZĽH.

GABRIEL HAŠKO
Výrazná hráčska a funkcionárska osobnosť banskobystrického hokeja, neskôr rozhodca i náčelník Pohronskej župy.

MIROSLAV SLAVIK
Zakladateľ ŠK Vysoké Tatry, dlhoročný náčelník tatranských hokejistov, organizátor Tatranského pohára, rozhodca, neúnavný organizátor, krátko aj podpredseda čs. zväzu.

ŠTEFAN ŠOLTY
Stál pri začiatkoch hokeja v Trenčíne, ale čoskoro sa stal uznávaným funkcionárom VŠ Bratislava, rozhodcom a športovým novinárom. V roku 1940 vydal prvé hokejové pravidlá v slovenskom jazyku, v roku 1947 rozhodoval na MS v Prahe.

JUDr. ŠTEFAN VALENT
Priekopník hokeja v Nitre. Doma hral bandy hokej, počas štúdií v Bratislave presedlal v Ski klube na kanadský hokej, získal cenné skúsenosti, ktoré po návrate využil ako hráč, funkcionár i rozhodca.

JUDr. KAROL VALIŠ
Spoľahlivý obranca Ski klubu a VŠ Bratislava. Po skončení aktívnej činnosti pôsobil ako tajomník VŠ Bratislava a medzinárodný tajomník Slovenského hokejového zväzu, no tiež ako rozhodca. Po oslobodení sa stal predsedom slovenského zväzu, 1. podpredsedom Čs. ústredia ľadového hokeja a krátko aj zastupujúci predseda.

VOJTECH ZÁVODSKÝ
Neúnavný organizátor športového života v Žiline: hráč, funkcionár, iniciátor výstavby umelej ľadovej plochy a ďalších športovísk, rozhodca. Bol náčelníkom Zboru hokejových rozhodcov, Žilinskej župy i Slovenského hokejového zväzu.

Ing. VILÉM ŽDÍMAL
Zaslúžil sa o vznik hokejového odboru v Ski klube Bratislava, stal sa jeho predsedom. Súčasne bol predsedom Slovenskej župy Čs. zväzu kanadského hokeja počas jej existencie i podpredsedom Čs. zväzu. Svoju prácu odviedol aj ako rozhodca. 

 

  • Počet medailistov – hráčov: 74
  • Medailisti tréneri: 4
  • Držitelia zlatých med. Z MS: 50
  • Držtelia strieborných z MS: 46
  • Držitelia bronz. Med. Z MS: 22
  • Drž. zlatých med. Zo ZOH: 0
  • Drž. Strieb. Med. Zo ZOH: 6
  • Drž. Bronz. Med. Zo ZOH: 0
Archív zápasov

Štatistiky

 

 
Partneri